Čím iným by som mohol začať sériu otázok, ak nie tým, čo vieme teraz, na konci novembra, o dvoch zďaleka nie bežných hrobových komplexoch, ktoré sa objavili pri vykopávkach v kostole Panny Márie? Priblížili sme sa k objasneniu pôvodu týchto dvoch kostier? Ide skutočne o hroby “dvoch nor”?
Táto otázka je o niečo zložitejšia. A „nora” v maďarskej ľudovej viere a tradícii je to bytosť zo žiadostí, ktorá sa vracia zo záhrobia, obťažuje živých a pije ich krv. V strednej a východnej Európe boli takéto a podobné prízraky, ako aj legendy s nimi spojené, pomerne rozšírené v neskorom stredoveku, ale hlavne v 16. až 18. storočí. Tieto bytosti môžeme nazvať upírmi, hoci ide o veľmi široký pojem, v rámci ktorého existovalo v jednotlivých regiónoch a obdobiach množstvo rôznych „podtypov”. Rané viery charakteristické pre toto obdobie sa však v mnohých ohľadoch zásadne líšia od dnes všeobecne známych upírskych legiend, napríklad od príbehov o Drakulovi, ktoré vznikli až v 19. storočí.
Vo Visegráde sa táto problematika dostala do popredia pri tohtoročnom vykopávaní cintorína pri františkánskom kostole. V hlavnej lodi kostola boli objavené dve kostry – dieťaťa a dospelého – pochované v pohrebných pláštiach jedna nad druhou v tej istej hrobovej jame, vedľa ktorých boli umiestnené železné zámky. Na kostre dospelého sme pozorovali aj závažné degeneratívne zmeny, ktoré zrejme výrazne obmedzovali pohyb danej osoby a jej ďalšie fyzické aktivity. Na základe týchto a ďalších javov pozorovaných v hrobe bolo jasné, že nejde o „bežné” pohrebiská z 15. – 16. storočia (aké sa v tejto oblasti našli desiatky).
Zámky odkazujú na nejaké poverčivé zvyky a viery, ich symbolický význam je podľa mňa jednoznačný. Umiestňovanie niektorých železných predmetov (sierp, podkova, nožnice atď.) do hrobu už po stáročia plnilo v rôznych spoločnostiach úlohu ochrany pred nešťastím a zlom. Používanie zámkov ako príslušenstva – hoci je to pozorovateľné aj v iných kultúrach – v európskom kresťanskom kultúrnom prostredí slúžilo predovšetkým na „udržanie mŕtvych v hrobe” a zabránenie ich návratu zo záhrobia. Na základe známych paralél z východnej a južnej Európy sa to v širšom zmysle dá (tiež) spájať so stredovekými vierami o upíroch.
Medzi týmito dvoma kostrami možno predpokladať súvislosť aj z viacerých iných hľadísk. Je možné, že boli príbuzní, rovnako ako je možné, že oboch ľudí považovali za upírov kvôli určitým vlastnostiam (telesné postihnutie, duševná choroba) alebo okolnostiam ich smrti (náhla, nevysvetliteľná smrť, nehoda), preto sa ich snažili pripútať k hrobu. Vyššie spomenuté poviery o upíroch môžu okrem zámkov nepriamo potvrdzovať aj niektoré, zatiaľ nejasné javy: v prípade kostry dospelého je možné, že bola pripevnená k hrobu (medzi kosťami chodidiel sme našli železné klince), prípadne deformovaná hrudná kosť (rebrové oblúky boli nájdené v polohe odlišnej od normálu) alebo kúsok kameňa pozorovaný ’in situ’ pri ústach dieťaťa. V prípade tohto posledného nemožno úplne vylúčiť, že bol pôvodne umiestnený do úst a posunul sa až v priebehu rozkladu tela. Presnejšiu odpoveď na všetky tieto otázky môžu poskytnúť podrobné antropologické a ďalšie prírodovedné vyšetrenia.
Samostatnou otázkou je aj to, ako sa môžu poverčivé zvyky zlučovať s pohrebom v kostole, resp. s kresťanskými obradmi vykonávanými počas pohrebu. Jedným z možných vysvetlení je, že zámky boli vložené do pohrebných rúch ešte pred uložením do hrobu, ale je možné aj iné vysvetlenie. Je možné, že tento hrob vykopali v čase, keď bola stavba kostola pozastavená a kostol ešte nebol v prevádzke (to vieme z historických zdrojov), teda približne niekedy v rokoch 1420–1470, prípadne po tom, čo bola stavba opustená v druhej polovici 16. storočia. To znamená, že na posvätenom území, ale do ešte nefungujúceho, resp. už nefungujúceho, tzv. opusteného kostola, boli pochovaní dvaja, prípadne exkomunikovaní jedinci. Úloha zámkov tiež nie je až tak jednoznačná. Strach z mŕtvych je len jedným z vysvetlení. Existuje aj interpretácia, že práve mŕtvych chránili železnými predmetmi pred nebezpečenstvami z posmrtného života, takže v tomto prípade sa zámky javia v pozitívnom svetle. Inými slovami, otázok je viac než dosť, a práve preto je to celé také vzrušujúce…
Mám podozrenie, že archeológia v našej krajine nezaznamenala veľa podobných nálezov z hrobov…
Stáva sa to, ale naozaj nie je to príliš časté. Viem o veľmi podobnom detskom hrobe zo 16. storočia, ktorý bol objavený pri vykopávkach na cintoríne v okolí stredovekého kostola v Báte (župa Tolna). Na základe tamojších pozorovaní bol podľa archeológa rakva uzatvorená visiacim zámkom. Vo Visegráde však rakva nebola. Tu sa zdá, že symbolická úloha visiaceho zámku je ešte výraznejšia. Okrem toho existujú len veľmi neisté pozorovania a správy o nálezoch z 20. storočia, podľa ktorých sa v niektorých stredovekých hroboch tu a tam našli zámky ako ochrana proti zlému vplyvu, avšak ich pravdivosť už dnes nie je možné overiť.
Aký veľký bol medzinárodný ohlas na tento nález?
Táto správa sa dostala do zahraničia hlavne prostredníctvom odborných kontaktov, záujem prejavili predovšetkým kolegovia z Poľska a Talianska. Aj v Taliansku sa objavili podobné hroby, ale pozornosť zo strany Poľska nie je prekvapujúca, keďže u nich našli množstvo hmatateľných pamiatok stredovekých poverí súvisiacich s upírmi. V poľskej kultúrnej histórii, ľudových tradíciách a literatúre upír známy pod názvom Prítomnosť krvavého ducha je oveľa výraznejšia ako v maďarčine; ale vo všeobecnosti je „upír” ako taký typický predovšetkým pre slovanský a balkánsky folklór. Väčšina archeologických paralél pochádza z Poľska. Ide predovšetkým o jednotlivé hroby, sú však známe aj cintoríny mimo kostola (teda mimo posväteného územia), ktoré sa v 16. a 17. storočí používali výlučne na pochovávanie ľudí, ktorí boli z nejakého dôvodu vylúčení zo spoločnosti. Medzi týmito pohrebmi v nezvyčajnej polohe nájdeme nemalý počet tiel, ktoré boli nejakým spôsobom zmrzačené, pochované v polohe na bruchu, prebodnuté, s ostrými, špicatými predmetmi (napr. kosou) na krku, do úst im vložili kameň alebo tehlu, alebo ich dokonca zamkli, typicky na nohách. Úloha zámkov v týchto prípadoch je teda jednoznačná: slúžila na udržanie mŕtvych v hrobe. To predstavovalo prvý nasnadný prístup, paralelu s nálezmi z Visegrádu, a okrem iného aj preto je dôležitý medzinárodný záujem a konzultácie. Samozrejme, všeobecnejšie javy sa vždy oplatí skúmať s ohľadom na špecifiká danej oblasti.
Povedz mi, prosím, keď práve nenachádzaš upírske hroby pri vykopávkach v kostole, akými oblasťami sa vlastne zaoberáš?
Zaoberám sa predovšetkým archeologickými nálezmi a náleziskami z neskorého stredoveku a raného novoveku – tureckého obdobia – vo Visegráde, a to na území bývalého mesta zo 14. – 15. storočia, ako aj v oblastiach Fellegvár a Alsóvár. Pre mňa je obzvlášť zaujímavé obdobie 18. storočia, ktoré bolo doteraz archeologickými metódami málo preskúmané a ktorého početné významné náleziská sa nachádzajú práve vo Visegráde. V rámci archeologických nálezov som sa špecializoval predovšetkým na nálezy zvieracích kostí a stredoveké predmety vyrobené z kostí a parohov. Prvé z nich sú dôležité napríklad z hľadiska rekonštrukcie niekdajšej fauny, histórie domácich zvierat, lovu, stravovania a konzumácie mäsa, zatiaľ čo druhé majú veľmi zaujímavé súvislosti s históriou remesiel a priemyslu. V poslednej dobe ma v celoštátnom meradle zaujímajú tzv. právno-archeologické výskumy, teda architektonické a hmotné pamiatky bývalého právneho života a súdnictva, najmä miesta popráv. Počiatočný impulz v tejto oblasti dal zvláštny súbor nálezov z Visegrádu. Ešte v 80. rokoch sa počas vykopávok Júlie Kovalovszkej na území dediny z obdobia Árpádovcov v areáli hradného parku objavili pozostatky ženskej kostry pochovanej v nepoužívanom sile na obilie, vedľa nej telá šiestich psov. Až neskôr sa vynorila myšlienka, že by mohlo ísť o stredoveké miesto popráv a o popravenú obeť, ktorá bola ponížená aj po smrti, a v súvislosti so začatými vyšetrovaniami som sa začal hlbšie zaoberať touto témou. V neposlednom rade by som spomenul architektúru, miestnu a priemyselnú históriu, ako aj umelecké diela môjho milovaného rodného mesta Salgótarján, ktoré sa v posledných rokoch dostali do popredia môjho záujmu. Štúdium a zbieranie týchto vecí možno v podstate považovať za koníček vyplývajúci z určitého citového puta, keďže urbanistika, moderná a postmoderná architektúra či výtvarné umenie nie sú mojou odbornou oblasťou; ale podľa mňa je vždy veľmi zaujímavé objavovať úplne nové vedné odbory.
Kedy si sa rozhodol pre archeológiu, kde si študoval a kto ťa najviac ovplyvnil? Aký bol pôvodne tvoj študijný odbor?
Záujem o archeológiu, ale najmä o ľudské kostry, sa u mňa prejavil už v ranom detstve. (Moja ďalšia veľká obľúbená vec v tom čase bol vysávač). Miloval som kresliť kostry a vo veku 8–10 rokov bola mojou prvou knihou o kostrách práca Istvána Kiszelyho s názvom Hroby, kosti, ľudia. Obsahovala skvelé fotografie z vykopávok aj kresby, hoci z antropologických odborných textov som veľa nerozumel. Veľkým zážitkom bolo, keď ma rodičia v polovici 80. rokov vzali na vtedy práve otvorenú stálu expozíciu o Egypte v Múzeu výtvarných umení. Tam už bolo možné vidieť skutočné múmie. Ďalšou motiváciou bolo aj to, že vďaka starým rodičom vo Visegráde som tu v lete trávil veľa času. Samozrejme, ruiny kráľovského paláca, Šalamúnova veža a Hradná pevnosť vždy skrývali množstvo zaujímavých objavov z čias starých veľkých kráľov. A to nehovoriac o palácových hrách, ktoré sa začali v roku 1985 a ktorých som bol od začiatku nadšeným návštevníkom. A samozrejme som veľmi rád čítal, najmä legendy o maďarskom dobytí a stredoveku, ako aj mládežnícke romány, ktorých dej sa odohrával v období tureckej nadvlády alebo v kuruckej dobe.
Najprv som však nezačal študovať archeológiu, ale po maturite som sa prihlásil na odbor história na Filozofickej fakulte ELTE. Až ako študent druhého ročníka som zistil, že učiteľom sa stať nechcem. Potreboval som však iný odbor, tak som hľadal ďalej. Popri histórii som tak vyskúšal politológiu, trochu som navštevoval aj prednášky na právnickej fakulte a nakoniec sa stalo, že mojim druhým odborom sa stala muzeológia, čím som urobil veľký krok smerom k svetu múzeí. Je však zaujímavé, že napriek tomu všetkému som dlho neuvažoval o archeológii. Veľký impulz mi dala prvá skúsenosť s vykopávkami v septembri 1998 v rímskej pevnosti v Gizellamajori. Práce prebiehali pod vedením grófa Pétera a Dániela Gróha a dala sa dokopy veľmi dobrá partia mladých ľudí. Jeden z mojich priateľov z tejto skupiny mi zavolal, že sa naskytla možnosť pracovať ako vykopávkový robotník, či by som sa k nim nechcel pridať, a že si tým môžem dokonca prilepšiť k štipendiu. Už prvý deň ma ohromil „duch miesta”, skvelá atmosféra, uvedomenie si, koľko vecí skrýva zem, a zistenie, koľko fyzickej a duševnej práce si vyžaduje odkrytie každého náleziska. Ešte v ten deň som sa rozhodol, že toto je to, čo chcem, a na nasledujúci rok som sa prihlásil na prijímacie skúšky na katedru archeológie ELTE. Literatúru potrebnú na prípravu na prijímacie skúšky som si požičal od Pétera Grófa a veľmi mi pomohli aj pravidelné konzultácie s ním. Nakoniec ma prijali a toto sa stalo mojim tretím študijným odborom. Na katedre som najskôr začal so špecializáciou na archeológiu rímskych provincií a veľké sťahovanie národov, potom som prešiel na stredovek. Postupne som sa dostal k archeometrii a archeozoológii, presnejšie k archeozoológii a určovaniu kostí. Paralelne so štúdiom som sa od začiatku snažil zúčastňovať sa všetkých vykopávok vo Visegráde, počnúc Várkertom a kláštorom sv. Ondreja, cez františkánsky kláštor a mnohé mestské náleziská až po strážnu vežu v Lepenci. Vďaka tomu som mal to šťastie, že som sa v priebehu rokov pod vedením všetkých visegrádskych archeológov – Gergelyho Buzása, Pétera Grófa, Dániela Gróha, Mátyás Szőke – som sa mohol učiť od seba navzájom na náleziskách úplne odlišného charakteru a veku a na každom z nich som si mohol osvojiť iné pracovné metódy a prístupy. Bola to neuveriteľná príležitosť a tie rozmanité skúsenosti, ktoré som v tých rokoch nadobudol, sa neskôr na iných náleziskách ukázali ako veľmi užitočné. Napríklad vtedy, keď som na pozvanie jednej veľmi milej spolužiačky (ktorá je odvtedy nielen mojou kolegyňou, ale aj mojou manželkou) mohol pracovať na vykopávkach Gabrielly Nádorfiovej v Szabadbattyáne pri odkrytí tamojšieho neskororímskeho paláca.
Na univerzite na mňa mimoriadne veľký vplyv mal vtedajší vedúci Katedry archeológie stredoveku a raného novoveku László Bartosiewicz. Je to medzinárodne uznávaný vedec v oblasti maďarskej archeozoológie, ktorý okrem ELTE vyučoval aj v Edinburghu a Štokholme. Okrem obrovských vedomostí bol mimoriadne prístupný a veľmi skromný človek s jedinečným, ba až iskrivým humorom, vďaka ktorému dokázal s hravou ľahkosťou vysvetliť aj veľmi popisnú kostnú anatómiu. Okrem neho musím spomenúť aj vynikajúceho stredovekého bádateľa, univerzitného profesora Andráša Kubinyiho a profesora archeológie Józsefa Laszlovszkyho; od nich sa dalo na vykopávkach vo Visegráde aj na univerzitných seminároch a kolokviách veľa naučiť, od znalosti prameňov až po znalosť materiálu (vykopávky ELTE zamerané na stredovek sa vtedy v lete konali vo františkánskom kláštore vedľa paláca). Okrem štúdia archeozoológie mi povzbudenie od pána Bartosiewicza a Gergelyho Buzása prinieslo možnosť zapojiť sa počas troch vykopávkových sezón do práce maďarskej archeologickej misie pod vedením Balázsa Majora v Sýrii. Bol to zážitok na celý život.
Kedy a ako si sa dostal do múzea vo Visegráde?
Už som spomínal, že aj počas štúdia na univerzite som sa snažil v rámci možností čo najviac zapájať do práce múzea. Svoje seminárne práce (z dejepisu aj archeológie) som písal na témy súvisiace s Visegrádom. Na trvalé zamestnanie však, hoci by to bolo akokoľvek skvelé, nebola veľká šanca. Hoci sa Mátyás Szőke, vtedajší riaditeľ múzea, snažil urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, ani on nedokázal vyčarovať trvalý pracovný pomer. Tak som celé roky pracoval na základe príležitostných zmlúv pri vykopávkach vo Visegráde ako vykopávkový robotník, neskôr ako technik, ale aj niekoľko mesiacov ako vrátnik. Potom úplne nečakane dal výpoveď jeden z kolegov a jeho miesto bolo potrebné obsadiť bleskovo. Stalo sa to naozaj zo dňa na deň; zrazu mi v kancelárii oznámili, že by som mal ihneď nastúpiť, ak to s múzeom vo Visegráde stále myslím vážne. Myslel som to vážne, takže už v piatok (1. júla 2005) som začal. Tento rok to bude dvadsať rokov.
Ako vznikol Nemci a Maďari vo Visegráde v 18. storočí s názvom? Od kedy sa zaoberáš osídľovaním v období panovania Márie Terézie?
Moji starí rodičia z matkinej strany a časť mojej rodiny sú pôvodní, viacerých generácií sa v Visegrádovi usadení Švábi. Vďaka nemeckým detským pesničkám, rýmovankám a samozrejme rodinným legendám – podľa ktorých naši predkovia prišli niekedy v čase Márie Terézie zo Saska – som už skôr mal základné vedomosti o období prisťahovalectva. Potom, ako začínajúci výskumník, bol jedným z mojich prvých objavov ešte v roku 2005 malý úsek cintorína z 18. storočia, ktorý sa tiahol po dvore základnej školy. Tento výskum nemožno považovať za úplne nový, keďže už od 50. rokov 20. storočia bolo známe, že sa na tomto území nachádza neskorý cintorín. Objavili sa tu nielen hroby prvej a druhej generácie nemecky hovoriaceho obyvateľstva, ktoré sa tu usadilo, ale aj nespočetné pamiatky ľudovej zbožnosti, predovšetkým sväté predmety. Navyše je toto obdobie pomerne bohaté na písomné a obrazové pramene, ktoré podstatne dopĺňajú archeologické zistenia. V podstate som odvtedy zbieral údaje týkajúce sa tohto obdobia. Múzeum od začiatku podporovalo výskum v tomto smere a dôležité bolo aj to, že za posledných 20 rokov vyšli na svetlo veľmi dôležité pamiatky barokového obdobia, napríklad mlyn odkrytý v oblasti Lepence, alebo svätyňa a sakristia prvého kostola novovekého Visegrádu v starej budove školy.
Nakoniec sa podarilo zhromaždené výsledky vydať v podobe malej knižky. V roku 2019 vydanie knihy inicioval predovšetkým riaditeľ Kultúrneho domu kráľa Mátyása Tamás Mikesy, ktorý následne prevzal aj úlohy súvisiace s vydaním a redakčnou úpravou. Mestská samospráva Visegrád, Nemecká národnostná samospráva a Verejná nadácia pre športové a kultúrne zariadenia vo Visegráde finančne podporili túto publikáciu, ktorá nakoniec vyšla v roku 2020.
Ako vyzeral Visegrád podľa našich súčasných poznatkov v období medzi bitkou pri Moháči a osídľovaním v 18. storočí? Predstavme si úplne opustenú, lesom porastenú oblasť s troskami hradu na vrchole kopca, ktorý sa týči nad stromami.
V podstate áno. Podľa súčasných poznatkov však bolo mesto úplne neobývané len niekoľko rokov, nanajvýš jedno desaťročie, približne v rokoch 1687 až 1696. Po bitke pri Moháči v roku 1526 však počet obyvateľov stredovekého Visegrádu neustále a výrazne klesal, a po tureckej okupácii v roku 1544 sa osada v priebehu jednej alebo dvoch dekády definitívne vyľudnila. Podľa tureckých sčítaní ľudu sa po roku 1564 na území bývalého kráľovského sídla a rezidencie už nenachádzalo žiadne kresťanské obyvateľstvo platiace dane, pričom budovy tejto lokality utrpeli počas opakovaných bojových operácií v tomto období vážne škody. Až do obdobia znovudobytných vojen na konci 17. storočia boli obývané len oblasti Fellegvár a Alsóvár, tu sa sústreďovali lúpežné vojská v službách Osmanskej ríše a tu sa nachádzali aj dedinské osady kresťanského obyvateľstva, ktoré pochádzalo prevažne z Balkánu. V období medzi 16. a 18. storočím opustený palác a väčšie mestské kamenné budovy postupne chátrali, ale tieto ruiny zostali viditeľné ešte dlho. Potvrdzujú to nielen správy cestovateľov, ale aj obrazové vyobrazenia. Napríklad perokresba Edwarda Browna z roku 1673 znázorňuje steny vysoké ako jedno poschodie, stojace bez strechy v okolí niekdajšieho kráľovského paláca. Viac ako 60 rokov neskôr „smutné ruiny Visegrádu” zachytil Sámuel Mikoviny v krajopisnej štúdii Mátyáša Béla z roku 1737. Táto autentická rytina zachytáva rozsiahle pole ruín rozprestierajúce sa po celom území mesta, ale aj budovy, ktoré postavili prisťahovalci v 18. storočí. Takto je možné identifikovať okrem iného kostol, panstvovú hostinu a kaplnku Panny Márie na brehu Dunaja. Na rytine Roberta Townsona z konca 18. storočia však už ruiny nie sú (samozrejme s výnimkou Šalamúnovej veže a Hradnej veže); na základe toho možno predpokladať, že za približne 100 rokov bola väčšina pôvodných stredovekých budov prestavaná, zakrytá alebo, ako vieme, v niektorých prípadoch aj zbúraná. To znamená, že na začiatku 19. storočia sa prostredie úplne premenilo. Na základoch stredovekých domov vyrástli nové domy s využitím neskorostredovekej cestnej siete, rozdelenia pozemkov a významných detailov niektorých budov. Takto sa do druhej polovice 20. storočia, a v niektorých prípadoch dokonca až do súčasnosti, vyvinula známa jednopriechodová, pásová a v určitých bodoch zhluková štruktúra osídlenia, kde aj v tomto období zohrávala kľúčovú úlohu blízkosť Dunaja. Boli tu oblasti (napr. južná polovica dnešnej ulice Széchenyi alebo Újtelep), ktoré v tom čase ešte zostali nezastavané a kde sa rozprestierali kosené lúky, vyklčované pozemky a lúky. Ďalej na sever, v okolí ulice Salamontorony, tiež nestáli žiadne domy; krajinu tu dominovala obytná veža a pozostatky valov uzatvárajúcich údolie, ktoré spájali vežu s Fellegvárom. A samozrejme les, ktorý bol podľa všetkých zhodných správ počas celého tohto obdobia veľmi hustý, rozsiahly a na mnohých miestach siahal až k brehom Dunaja. O tom výstižne svedčí napríklad anglický cestovateľ William Hunter, keď v roku 1799 navštívil Visegrád; podľa jeho opisu si musel najať miestneho sprievodcu, bez ktorého by sotva našiel cestu vedúcu k Fellegváru na horskom svahu úplne zarastenom stromami, krovím a tŕnistými kríkmi.
Keby si si mal vybrať, v ktorom historickom období by si chcel žiť vo Visegráde a čím by si sa najradšej stal?
To je veľmi ťažká otázka, pretože v skutočnosti by som sa rád vrátil do každého z týchto období, aspoň na jeden či dva dni; interpretácia jednotlivých nálezísk by sa hneď stala jednoduchšou. Ale ak by som si mal konkrétne vybrať, najviac by ma zaujímala prvá polovica 14. storočia, obdobie vlády Karola I. z rodu Anjou. Všeobecne to bolo veľmi prosperujúce a pokojné obdobie, keď sa Visegrád stal skutočným hlavným mestom krajiny, obchod a hospodársky život vzkvétali, prebiehali významné stavebné práce a a konalo sa stretnutie kráľov, ktoré bolo najvýznamnejšou diplomatickou udalosťou vtedajších desaťročí. Bohatstvo a rozmanitosť archeologických nálezov, ako aj samotný objem luxusného tovaru, ktorý sem prichádzal prostredníctvom diaľkového obchodu z Benátok, nemeckých a českých území, potvrdzujú obraz všeobecného rozvoja a blahobytu. V tomto období by som bol priemerným mestským občanom, remeselníkom alebo obchodníkom, ktorý býva v jednom z kamenných domov odkrytých niekde v okolí trhoviska, má vlastný pozemok a pravdepodobne aj vlastnú dielňu, napríklad ako rezbár kostí alebo mincovník. Blízkosť kráľovského dvora mohla poskytovať istotu a najmä v tomto období rozkvetu umožňovala celkovo pokojný a pokojný život. Môžem však spomenúť aj 18. storočie, na začiatku ktorého síce panovali drsnejšie podmienky, ale v polovici storočia sa už inštitúcie upevnili, vytvorili sa podmienky pre hospodárenie a vyformovali sa všetky tie rámce, ktoré boli určujúce až do 19. a 20. storočia. V tom čase osada viedla tichý, pokojný život typický pre poľné mestečká. Možno práve to je na tomto období najpútavejšie.
Samozrejme, môžeš povedať aj viac, ale ktoré vykopávky/projekty mali počas tvojej doterajšej kariéry na teba najväčší vplyv?
Pre mňa bola jednou z najdôležitejších prác vykopávka kostola z 18. storočia, ktorý bol objavený v areáli školy, a cintorína z podobného obdobia, ktorý sa tiahol po nádvorí, v rokoch 2016–2017. Mimochodom, na tomto území sa objavili aj veľmi významné stredoveké kamenné stavby. V „starej budove”, ktorá bola pôvodne 600-ročným stredovekým domom, sa na základe barokových pôdorysov a plánov dalo presne určiť, v ktorej učebni sa nachádza svätyňa kostola z 18. storočia, ktorá tu bola vybudovaná. Bolo úžasné zistiť, že sotva 50 cm pod súčasnou úrovňou podlahy, priamo uprostred sály, sa nachádzala pôvodná tehlová podlaha, bola tam bielo natretá omietka a objavil sa hlavný oltár, ako aj dva bočné oltáre. Navyše na podnet vtedajšieho starostu Andráša Félegyháziho boli plány upravené tak, aby významné detaily svätyne – vrátane jedného z oltárov – zostali viditeľné aj v odkrytom stave. Bol to veľmi pekný príklad toho, ako je možné s úctou zachovať odkryté pamiatky minulosti v priestore, ktorý má úplne odlišnú funkciu ako pôvodný. A to nehovoriac o tom, že sa podarilo nadviazať dokonalú spoluprácu medzi dodávateľmi, investormi a rôznymi inštitúciami zapojenými do prác.
Mohol by som spomenúť aj vykopávky na pozemku č. 4 v ulici Rév, ktoré trvali tiež dva roky, výskum stredovekého kostola vykopaného na Hlavnej ulici, mlyn v Lepenci a mnoho ďalších nálezísk. S každým z nich mám spojené množstvo milých spomienok. Na týchto terénnych prácach sa zúčastňuje veľa mladých ľudí, vysokoškolských študentov a v poslednej dobe aj dobrovoľníkov. Niektorí sa sem pravidelne vracajú už niekoľko rokov či desaťročí a zvolili si rovnaké povolanie. Zo študentov sa stali kolegovia, vynikajúci odborníci s uznávanými výskumnými výsledkami. Ich kariéra, ako sa často spomína v našich priateľských rozhovoroch, začala na tom istom mieste a rovnakým spôsobom ako moja: vo Visegráde.
Čo robíš, keď nepracuješ? Aké máš koníčky?
Láska k čítaniu zostala nezmenená. V tejto oblasti som všežravý, čo sa týka prózy aj poézie. Možno prežívam svoje druhé detstvo, ale obzvlášť ma fascinujú povesti, legendy a mytológie. Tie aj zbieram; od maďarských ľudových rozprávok cez skvosty európskeho stredoveku a folklóru, germánske, keltské, grécke a rímske eposy až po stvoriteľské mýty z Ďalekého východu či Severnej Ameriky – všetko ma zaujíma. Milujem počítačové hry, najmä tituly zo zlatého veku 70. a 80. rokov. Ale vo všeobecnosti som nadšenec všetkého retro. Pri peknom počasí je mojou obľúbenou činnosťou pobyt v prírode a turistika, najmä v regióne Nógrád a v pohorí Pilis.
