Hrad Visegrád sa týči na vrchole kopca Várhegy nad Dunajským zákrutom, presne v mieste, odkiaľ sa zákruta rieky a okolité hory spájajú takmer do jedného celku. Strmé horské svahy poskytovali prirodzenú ochranu, na ktorej bola v polovici 13. storočia vybudovaná kamenná pevnosť, ktorá sa neskôr stala jednou z najdôležitejších záruk kráľovskej moci.

Hrad bol postavený v rokoch po tatárskom vpáde na príkaz kráľa Béla IV. a už v čase svojho vzniku slúžil konkrétnemu účelu. Nebola určená len na kontrolu Dunajského ohybu, ale aj ako útočisko: v prípade ďalšieho útoku sa sem mohli stiahnuť dominikánske mníšky žijúce na ostrove Nyulak a kráľova dcéra Margita. Horná pevnosť teda nebola len vojenskou pevnosťou, ale aj akýmsi posledným útočiskom.

Na začiatku 14. storočia zohrával Visegrád výnimočnú úlohu. V roku 1323 sem Karol I. presunul svoje sídlo a mesto sa na krátku dobu stalo centrom krajiny. Hradby Fellegváru v tom čase už neslúžili len na obranu, ale zabezpečovali aj oporu kráľovskej moci.

Tu bola dlhú dobu uchovávaná aj Svätá koruna, ktorá odtiaľ zmizla v roku 1440: na príkaz kráľovnej Alžbety ju jedna dvorná dáma tajne vyniesla z hradu a odniesla do Viedne. Táto krádež koruny vyvolala vážne politické napätie a jasne ukazuje, akú významnú úlohu zohrával hrad v mocenských vzťahoch tej doby.

V roku 1335 sa vo Visegráde stretli traja panovníci – maďarský, český a poľský kráľ. Podľa kroník do mesta a na hrad pricestovalo niekoľko tisíc hostí. Toto stretnutie bolo nielen jednou z najvýznamnejších diplomatických udalostí svojej doby, ale pretrváva v histórii dodnes: názov „Visegrádska štvorka” (V4), ktorý označuje stredoeurópsku spoluprácu, odkazuje práve na túto udalosť.

V nasledujúcich storočiach význam hradu postupne klesal. Kráľovské sídlo sa presunulo do Budy, neskôr, v období tureckej nadvlády, hrad ešte zohrával vojenskú úlohu, ale nakoniec sa jeho múry poškodili a na dlhú dobu sa zmenil na ruiny. Horný hrad, ktorý vidíme dnes, je výsledkom tohto chátrania a následných vykopávok: zachováva stopy minulosti a zároveň pomáha predstaviť si, ako to tu kedysi vyzeralo.

Kto dnes navštívi hrad, nech nehľadá jednotnú stavbu z jedného obdobia. Skôr tu nájde na seba navzájom navrstvené historické vrstvy: nádvoria, múry, veže, z ktorých každá pripomína iné obdobie. Ako stúpame vyššie a vyššie, priestory sa postupne otvárajú, až sa napokon z terás odhalí výhľad na Dunajský zákrut.

Až tu sa skutočne dá pochopiť význam Fellegváru. Krajina nebola len kulisou, ale bola súčasťou fungovania hradu – aj dnes sa nám naskytuje ten istý výhľad, ktorý kedysi predstavoval strategickú výhodu pre stredovekých panovníkov a stráže.

Horná pevnosť vo Visegráde teda nie je pamiatkou spojenou len s jednou úlohou. Bola zároveň pevnosťou, kráľovským útočiskom a zárukou moci, neskôr sa stala dejiskom historických udalostí a miestom uchovávania koruny. Dnes sa medzi jej múrmi odrážajú stopy týchto úloh.