Rozhovor s archeológom a historikom umenia Gergelym Buzásom, riaditeľom Múzea kráľa Matyáša pri Maďarskom národnom múzeu

Už v detstve sa venoval nielen svojmu povolaniu, ale aj stredoveku. V Visegráde sa stal archeológom a neskôr sa tu stal aj riaditeľom inštitúcie, ktorá bola nielen jeho alma mater, ale dodnes je pre neho aj akýmsi domovom. Rozprávali sme sa s Gergellom Buzásom. 

Aký je odborný ohlas na tento senzačný nález z Visegrádu?

Všetko, čo sme teraz objavili vo Visegráde, malo veľký mediálny ohlas v rozhlase, televízii aj na internetových portáloch. Tak Hradná správa, ako aj Maďarské národné múzeum sa snažili čo najpodrobnejšie informovať tlač o výsledkoch vykopávok. V uplynulých rokoch ide určite o jeden z nálezov vo Visegráde, ktorý vyvolal najväčší ohlas, ale ide tu o oveľa viac.

Ak sa pozrieme napríklad na posledných päťdesiat rokov, vieme pre porovnanie uviesť nejaký podobne významný nález?

Vlastne možno povedať, že vo Visegráde sa niečo podobného významu objavuje raz za sto rokov. Okolo roku 1940 objavili Herkulesovu studňu a v 30. rokoch 19. storočia sa za archeologickú senzáciu podobného významu považoval nález Visegrádskej Madony. To samozrejme neznamená, že by sa počas vykopávok neobjavili aj iné zaujímavé a dôležité nálezy. V 60. rokoch 20. storočia mal medzinárodný význam aj rekonštrukčný projekt gotických okrasných studní vo Visegráde, ktorý viedli Miklós Héjj a Ernő Szakál. Z veľkých úspechov teda vyniká práve tento najnovší.

Čo nové nám tento najnovší nález prináša?

Vedeli sme, že františkánsky kláštor bol úzko prepojený s kráľovským palácom, ale nenapadlo nás, že by mohlo ísť o budovu takejto úrovne. Oltár do kostola bol dovezený rovnako z Florencie, rovnako ako zariadenie palácovej kaplnky. Vedeli sme, že pre kráľa Matyáša pracoval Benedetto da Maiano, o čom svedčia aj písomné pramene: listina z roku 1493 spomína skoršiu, avšak nedokončenú kráľovskú zákazku. Teraz je však možné, že sme našli aj samotné dielo. V každom prípade je isté, že jedno z doteraz neznámych maďarských diel najvýznamnejšieho talianskeho sochára tej doby stálo kedysi vo Visegráde.

Objavenie pozostatkov kostola má teda význam aj v medzinárodnom meradle.

Je to úplne tak. Hneď po náleze týchto fragmentov som ako prvé požiadal o odborný posudok talianskeho kolegu, ktorý je najväčším odborníkom na túto dobu. Umelecké diela z obdobia rannej renesancie sa mimo Talianska objavujú výlučne na Maďarsku, z dvora Matyáša, takže to, čo tu objavíme, si okamžite všimnú aj talianski výskumníci a samozrejme všetci na svete, ktorých špecializáciou je toto obdobie dejín umenia. Podobné diela sa v ostatných regiónoch Európy začali objavovať až na začiatku 16. storočia, takže kto sa zaujíma o umenie talianskeho quattrocento, mal by okrem Talianska venovať pozornosť aj Budíne a Visegrádu.

Do akej miery sa tento renesančný vplyv rozšíril v našej krajine v dobe Matyáša?

Dá sa povedať, že okrem dvora tento nový štýl prevzalo len niekoľko vysokých cirkevných hodnostárov, ale aj oni mohli zamestnávať skôr len talianskych umelcov z druhej či tretej línie. Dielo Benedetta da Maiana je veľmi dôležitým objavom aj preto, lebo hoci písomné pramene spomínajú, že Matyáš objednával diela aj od popredných florentských umelcov, všetko, čo sa zachovalo dodnes, skôr reprezentuje umelcov druhej línie (napr. diela Giovanniho Dalmata alebo Gregoria di Lorenza). V žiadnom prípade teda nemožno tvrdiť, že by sa v Matyášovej dobe na Uhorsku rozšírila raná renesancia; naopak, zdá sa, že sa čoraz viac potvrdzuje, že Matyáš bol pravidelným objednávateľom aj popredných talianskych umelcov.

Čo vás vtedy priviedlo k tomuto vôbec nie bežnému povolaniu? Ako sa z Gergelyho Buzása stal archeológ?

Už ako malé dieťa ma fascinovali rytierke romány, hrady a gotické katedrály. Už v prvom ročníku gymnázia som vedel, že budem archeológom. Dejiny umenia som si vybral až na univerzite ako druhý odbor. Na katedre archeológie bol mojím profesorom András Kubinyi, vynikajúci odborník na obdobie panovania Matyáša a Jagellovcov, a na katedre dejín umenia to boli Ernő Marosi a Sándor Tóth. Hoci som štúdium histórie nedokončil, pretože som sa v tom čase sústredil výlučne na stredovek a nechcel som strácať čas novovekom, aj tam som sa mohol učiť od takých vynikajúcich vedcov, ako boli László Solymosi, Erik Fügedi či Jenő Szűcs. Všetkým im vďačím za ten interdisciplinárny prístup, ktorý je pre výskum stredoveku nevyhnutný.

Ktorý bol váš prvý veľký archeologický výskum, na ktorý máte nezabudnuteľné spomienky?

Ešte ako gymnazista som pracoval na vykopávkach v pálovskom kláštore na vrchu Jakab neďaleko Pécsu po boku archeológa Gábora Kárpátiho. Narodil som sa v Pécsi a moji starí rodičia bývali na úpätí Jakab-hegy, v Kővágószőlőse. Jedným z mojich základných detských zážitkov bolo zbieranie stredovekých črepín v zeleninovej záhrade, ktoré sme potom spolu s dedkom odniesli do múzea. Veľa sme sa túlali po okolí, videl som ruiny, ktoré veľmi roznecovali moju fantáziu. Ako malý gymnazista som sa zapojil do práce ako pomocník pri vykopávkach a moje nadšenie odvtedy neutíchlo.

Pre archeológa, ktorý sa zaoberá stredovekom, je Visegrád skôr či neskôr povinnou zastávkou.

Ako prvák na univerzite som mal o ročník vyššiu spolužiačku, s ktorou sme navštevovali prednášky z dejín umenia. Vedela, čo ma zaujíma, a keď Mátyás Szőke navštívil Andráša Kubinyiho, vtedajší nový riaditeľ múzea vo Visegráde, ktorý hľadal mladého človeka, ktorý by bol ochotný zaoberať sa vyrezávanými kameňmi visegrádskeho paláca, moja spolužiačka mi odporučila, aby som túto príležitosť využil, a ja som sa tejto úlohy s radosťou ujal. Po prvej januárovej Kubinyiovej skúške som sa v poriadnej zime vybral na púť do Visegrádu. Mátyás Szőke ma zaviedol na nádvorie, kde stála hromada kameňov pokrytá snehom, a povedal len toľko: – Drahý Gergely! Ak sa tomu budeš venovať nasledujúcich päť rokov, staneš sa archeológom. Rozhodol som sa, že to vyzerá dosť zaujímavo, takže som sa naozaj stal archeológom a zostal som tu vo Visegráde.

A zároveň prechádzal aj jednotlivé pozície na univerzitnej katedre, krok za krokom?

Nie, hneď som začal pracovať v múzeu. Dokonca som začal ako skladník ešte počas štúdia na univerzite. Na univerzite som nikdy nemal trvalý pracovný pomer. Po promócii v roku 1989 ma profesor Kubinyi požiadal, aby som zostal na katedre ako poverený prednášajúci a vyučoval študentov dejiny stredovekej architektúry. Takže som síce vyučoval, ale mojou hlavnou prácou bola práca v múzeu. Napriek tomu som 26 rokov vyučoval postupne na všetkých štyroch univerzitách v našej krajine, kde bola katedra archeológie, ale na univerzitách som nikdy nezískal akademické miesto. V roku 2016 som potom prestal s akoukoľvek formou výučby, pretože vykopávky nabrali taký spád, že som jednoducho už nemal čas na univerzitu. Vtedy prišli také veľké projekty, ako napríklad vykopávky na hrade v Egri.

A potom je tu ešte 3D rekonštrukcia. Mnohé z jeho diel a príspevkov v tejto oblasti môžeme vidieť tak online, ako aj na výstavách…

V 90. rokoch som veľa pracoval na vykopávkach vo Francúzsku. Práve tam som videl prvú takúto digitálnu rekonštrukciu. Rekonštrukciu tretieho kostola opátstva v Cluny vypracoval IBM jeho tím v spolupráci s francúzskymi historikmi umenia. V tom čase to bola obrovská novinka, možno vôbec prvá takáto veľká virtuálna rekonštrukcia. Keďže ma v rámci stredoveku zaujíma hlavne architektúra a architektonické rekonštrukcie, táto nová možnosť veľmi upútala moju pozornosť. Už od gymnázia som ako koníček kreslil rekonštrukcie budov a neskôr som v tom pokračoval ako archeológ, pričom som kreslenie využíval ako vedecký nástroj. Na začiatku 2000. rokov nastal čas, keď na virtuálne 3D kreslenie už neboli potrebné znalosti informatiky, pretože vznikli prvé užívateľsky prívetivé CAD programy určené pre architektov. Spomínaný projekt týkajúci sa kostola v Cluny ešte realizovalo celé oddelenie spoločnosti IBM, avšak s novými softvérmi už vedeli pracovať aj architekti a archeológovia, samozrejme za predpokladu, že mali aspoň základné znalosti CAD.
Moja prvá práca sa týkala opátskeho kostola v Szekszárde, kde som vypracoval rekonštrukciu kostola a jeho klenby. Potom nasledovala rekonštrukcia kostola v kláštore Ellés v Csongráde. Vtedy som prešiel na softvér, ktorý používam dodnes.

V roku 2008 bol pri príležitosti výročia Matyáša vyhlásený Rok renesancie, a práve vtedy ma našiel Architektonické štúdio Narmer jeho vedúci, Zsolt Vasáros, ktorý bol architektom so záujmami podobnými tým mojim. Oslovil ma s ponukou na veľký spoločný projekt, ktorého cieľom bolo predstaviť najvýznamnejšie diela maďarskej renesancie vo virtuálnom priestore. Výsledkom našej spoločnej práce sa stala dočasná výstava Národného múzea s názvom „Renesančná vizuálna zbierka“ a súvisiaca publikácia. Od roku 2010 sa venujem predovšetkým Pazirik Informatikai Kft..Spolupracujem s firmou, ktorá sa špecializuje práve na archeologické rekonštrukcie. Virtuálny 3D model vytváram ja, potom k nemu pridajú realistické textúry, vymodelujú prostredie, vytvoria z neho animáciu alebo v danom prípade ho vytlačia v 3D. Okrem mňa sa dnes v Maďarsku venuje digitálnym 3D rekonštrukciám budov na serióznej odbornej úrovni len asi tri až štyria odborníci z humanitných vied (archeológovia, historici umenia, historici architektúry). S nimi veľmi často spolupracujeme na jednotlivých väčších projektoch. Priznávam, že na to je potrebná aj istá dávka šialenstva, čo sa od archeológa v zásade nedá očakávať. Pre mňa je to aj koníček. Ale 3D rekonštrukcia je pre mňa predovšetkým veľmi dôležitý výskumný nástroj. Niekto raz povedal, že budovu môžeme skutočne spoznať len vtedy, ak ju systematicky rozoberieme. V skutočnosti ju spoznáme aj vtedy, keď ju postavíme, hoci aj virtuálne.

Archeologické vykopávky, prehliadky múzeí, príprava výstav a na záver, ako oddych, trochu digitálnej rekonštrukcie…

Takto sa človek určite nebude nudiť. Ak by toho bolo z niečoho trochu priveľa, stačí vyjsť von do terénu alebo otvoriť na počítači iný projektový priečinok, kde na vás čaká niečo úplne iné.

Nie je bežné, aby sa výskumník z oblasti humanitných vied z humanitného odboru tak hlboko ponoril do sveta informatiky, a hoci mnohí z nás obdivovali úžasné metódy Ivána Horvátha v oblasti informatickej literatúry, typickejšie je skôr úplné držanie sa v bezpečnej vzdialenosti od 230 voltov.

Moja generácia vyrastala spolu s digitálnymi technológiami. Svoju diplomovú prácu som ešte písala na písacom stroji a obrázky som kreslila na pauzovku. Už som bola muzeologičkou, keď som si kúpila svoj prvý počítač, konkrétne z peňazí, ktoré som dostala za vydanie mojej diplomovej práce. Také revolučné inovácie, ako sú textové editory alebo programy na tvorbu publikácií, či softvér na digitálne kreslenie a spracovanie obrázkov, ktoré sa dnes zdajú úplne bežné, prácu výskumníka či archeológa uľahčili do takej miery, že je ťažké to vyjadriť. Digitálne 3D kresliace programy v porovnaní s nimi predstavujú pomoc o niekoľko rádov väčšiu. Na univerzite som učil študentov archeológie, ako vytvárať digitálne rekonštrukčné výkresy, ale ja sám som nemal nikoho, kto by ma to naučil. Vtedy a tam som si to musel vymyslieť sám. Využitím tých mála dostupných nástrojov sa mi napokon podarilo napríklad zobraziť sieťovú klenbu na monitore počítača. Práca teda vždy priniesla svoje ovocie, ale vyžadovala si obrovské množstvo energie a vytrvalosti, a samozrejme aj schopnosť znášať neúspechy.

Učia dnes študentov archeológie, ako vytvárať 3D rekonštrukcie?

O posledných ôsmich rokoch mám v súvislosti so vzdelávaním pomerne málo informácií, ale keď vzniklo katedra archeológie na Univerzite Pázmányho Pétera, zaradili sme tam výučbu 3D rekonštrukcie ako samostatný bod programu. Obávam sa, že v tejto oblasti vzdelávania je ešte čo zlepšovať, ale mladí ľudia sa k týmto nástrojom pristupujú oveľa odvážnejšie než moji kolegovia v počiatkoch digitalizácie. V súčasnosti už archeologický výskum nie je záležitosťou jedného človeka, ale tímovou prácou, na ktorej sa podieľa mnoho odborníkov a ktorej súčasťou je aj 3D rekonštrukcia. Na dosiahnutie dokonalého výsledku je potrebná spolupráca viacerých disciplín (v našom prípade digitálna grafika, informatika, archeológia, dejiny umenia) a výsledok takejto spolupráce môže byť skutočne presvedčivý len vtedy, ak sa zameriavame na dôveryhodnosť a kvalitu. A práve tak to má zmysel.

Keď tento článok vyjde, budete už pracovať na ďalšom archeologickom výskume na Balatonskej vrchovine, 150 km od Visegrádu. Mohli by ste nám o tom niečo povedať?

Veľmi rád, pretože ide o úžasný archeologický výskum, ktorý prebieha v Monostorapáti. Vykonávame vykopávky kláštora z obdobia Árpádovcov. Práce prebiehajú od roku 2014. Miestna komunita v spolupráci s farárom a tapolcským muzeológom Lászlóm Hangodim iniciovala tento archeologický výskum, keďže na základe písomných pamiatok a zachovaného úlomku múru bolo možné zistiť, kde presne kedysi tento kláštor stál. Opýtali sa ma, či by som prevzal vedenie vykopávok, a ja som s radosťou súhlasil. Tak sme začali pracovať v mene Múzea kráľa Matyáša pri Maďarskom národnom múzeu v spolupráci s múzeom vo Veszprém. Ide o úplne dobrovoľnícky projekt: miestni obyvatelia tu spolupracujú s ďalšími dobrovoľníkmi, ktorí prišli zďaleka, so študentmi, archeológmi a ďalšími odborníkmi. Pracujú tu len tí, ktorí sú oddaní vykopávkam, a preto je každý okamih tejto práce úžasný. Miesto je nádherné, uprostred lesa, vedľa prameňov s čistou vodou.

Ide o kláštor postavený v rokoch 1117 až 1121, ktorý patril rodu Atyuszovcov. Je to nádherný kostol z románskeho obdobia s krásnymi mramorovými rezbami, podobne ako dnes vo Visegráde, lenže tieto pochádzajú práve z 13. storočia. S pomocou kolegov, ktorí sa k nám pridali s detektormi kovov, sme našli aj veľmi pekné kovové predmety, medzi ktorými sa objavili aj knižné väzby a bohatá zbierka mincí. V roku 2022 sme odkryli aj hroby stredovekých patrónov kláštora. Pri ich spracovaní nám pomohol aj tím antropológov a archeogenetikov. Vďaka tomu sme mohli identifikovať zosnulých aj podľa mien.

Je dojímavé, ako veľmi si miestna komunita váži toto miesto. Na ich žiadosť sme odkryté ľudské kostrové pozostatky slávnostne opätovne pochovali vo farskom kostole v Monostorapáti, do ozdobného sarkofágu vyrobeného špeciálne na tento účel. Obyvatelia dediny tvoria pôvodnú komunitu, ktorej predkovia tu žijú už celé storočia. Všetko toto je zaujímavé aj preto, lebo v tureckých časoch sa veľká časť maďarských osád vylidnila a až po dlhom „prerušení” prišli noví osadníci, ktorí už našli len pozostatky dedín spustošených Turkami, preto nemali a ani nemohli mať žiadne spojenie s ľuďmi, ktorí tu kedysi žili. Výnimkou je len niekoľko osád. Medzi ne patrí aj Monostorapáti a aj moja dedina, Kővágószőlős v pohorí Mecsek, kde moji predkovia žili celé storočia pod zrúcaninami kláštora na vrchu Jakab-hegy. Možno aj preto mi je Monostorapáti a jeho starobylé opátstvo tak blízke, lebo mi pripomínajú moju úzku vlasť.

Prajem, aby vykopávky, ktoré sa začali v Monostorapáti, boli rovnako úspešné ako doterajšie, a veľmi pekne ďakujem, že sme vďaka nášmu rozhovoru mohli trochu bližšie spoznať každodennú prácu a že ste nám umožnili nahliadnuť trochu za kulisy.

2024. 07. 03.