Visegrád v prvom rade predstavuje iný rozmer v priestore aj čase: je to klišé, že nás tu minulosť obklopuje naozaj hustým spôsobom, a každý to okamžite pocíti, nech sa v meste vydá kamkoľvek. Ako dieťa som to vnímal tak, akoby sa pre nás živá učebnica dejepisu premenila na nekonečné ihrisko. Samozrejme, až keď dospejeme, pochopíme, že zachované stopy dejín, ktoré s nami žijú, či už sú to strážne veže alebo ruiny kráľovského paláca, ale aj švábske dedičstvo našich rodín, pripomínajú nám hlboké a pestré bohatstvo našej spoločnej minulosti, zároveň však aj nevyhnutnú pominuteľnosť všetkého tohto. Okrem toho les, ktorý nás všetkých obklopuje, nám v kolobehu prírody odhaľuje kúsok večnosti. Ako kedysi povedal strýko Laci Madas: „,”Nech sa stane čokoľvek, lesy v Pilise budú na budúcu jar opäť zelené!“ Preto my, obyvatelia Visegrádu, môžeme vnímať svet z úžasnej dvojitej perspektívy: zároveň z obrovského odstupu niekoľko tisícročnej histórie, ako aj z istoty večnej premeny prírody a jej stálosti, ktorá sa znova a znova rodí. Žijeme teda spolu s mimoriadne hlbokou minulosťou, a to sme zatiaľ hovorili len o časovej dimenzii tejto krajiny, o jej priestorových charakteristikách sme sa ešte ani nezmienili, hoci je to dokonalý príklad pojmu kultúrnej krajiny. Ak použijeme prírodnú metaforu, náš vidiek je ako historický koralový útvar: každý jeho výčnelok rozpráva o minulosti.

A pre mňa je obzvlášť dôležitá jazyková rovina toho všetkého, ktorá sa odráža v názvoch miest – stačí si spomenúť na vodopád Ördögmalom alebo lúku Erdőanyai – aké poetické názvy!

To všetko je samozrejme bohaté dedičstvo, za ktoré nesieme zodpovednosť. Mal som to šťastie, že som niekoľko rokov v Múzeu kráľa Matyáša ako múzejný pedagóg mohol odovzdať niečo z toho deťom aj dospelým, a po roku 2006 som počas jedného volebného obdobia mohol pracovať pre mesto ako poslanec miestneho zastupiteľstva, predseda kultúrneho výboru a neskôr ako zástupca primátora. Osobne sa riadim príslovím, že len stromy s hlbokými koreňmi rastú až k nebu. Na jednej strane to znamená, že naše kultúrne dedičstvo je neoddeliteľnou súčasťou našej identity. Strom, ktorý stratil korene, však vyschne a vietor ho vyvráti. Mohol by som to vyjadriť aj tak, že každý z nás je len jedným listom na strome života našej rodiny, ale život čerpáme z koreňov. Život generácií, ktoré na seba nadväzujú, symbolizuje mimochodom aj socha Strom života od Tamása Vígha na brehu Dunaja, ktorú sme odhalili počas osláv milénia v roku 2009, len s tým, že sa vzťahuje na celé mesto Visegrád, na každého, kto tu kedy žil a kto tu bude žiť v budúcnosti. Na druhej strane sa spomínané príslovie vzťahuje aj na to, že čokoľvek môžeme spoznať len prostredníctvom hlbokého štúdia; z povrchných vedomostí nevzniká skutočné poznanie.

Ale aby som sa vrátil k tvojej otázke, stovky slov vedú k jednému záveru: Visegrád pre Visegráďanov jednoducho nie je nič iné ako stred sveta. (Tak ako, samozrejme, obyvatelia každej inej obce majú v centre svoj vlastný malý svet, ale to nech je ich starosť.) Navyše máme aj hmatateľný dôkaz, že práve tu, v Dunajskom zákrute, sa vyskytuje zvláštny jav, keď severný cíp ostrova Szentendre smeruje na juh, a to zároveň pod Visegrádom – veď tam tečie Dunaj – aj nad Visegrádom – veď je predsa severne od nás. Okrem vtipu je to vlastne pravda, každý si to môže overiť na mape.

Vo svojom článku uverejnenom v roku 2021 píšeš v súvislosti s pravidelnými ročnými prehliadkami s výkladom v Múzeu kráľa Matyáša vo Visegráde, ktoré sa týkajú aktuálnych vykopávok, že “Nejde výlučne o odborný program, ale práve v prípade vykopávok sa zameriava aj na miestnu verejnosť, keďže mnohí obyvatelia okolia sa zaujímajú o výskum minulosti svojej vlastnej obce.” Považujete záujem obyvateľov Visegrádu o miestnu históriu za intenzívny? Ide o taký trend, ktorý nám dáva dôvod pozitívne vnímať túžbu súčasných ľudí po prepojení s minulosťou?
Ako redaktor časopisu Kortárs Online bola pre mňa v posledných rokoch jednou z kľúčových otázok, ako sa môžu kultúrne a umelecké časopisy presadiť v tomto rýchlo sa meniacom svete, a ako dokážu držať krok s čoraz rýchlejšou premenou online priestoru a čitateľských návykov. V tejto súvislosti som sa zaoberal najnovšími trendmi v rôznych kultúrnych inštitúciách, ako sú múzeá, keďže zmeny v oblasti informačných a komunikačných technológií v posledných rokoch priniesli v tejto oblasti pozoruhodnú obnovu.

Svet múzeí sám osebe čelí mnohostranným výzvam, pretože predstavuje akúsi stálosť prostredníctvom uchovávania a prezentácie hodnôt minulosti, čo je však v úplnom protiklade s masovými požiadavkami, ktoré sú socializované na okamžité zážitky zo zábavného priemyslu a vyžadujú si rýchle dojmy. Múzeum je „pomalý žáner”, ale práve v tom spočívajú jeho skutočné hodnoty. V spomínanom článku som napísal, že múzeum budúcnosti si môže zachovať svoju hodnotu ako priestor pre hlboké zamyslenie a autentické vedomosti v protiklade k povrchnosti uponáhľanej pozornosti. Dnes je už základnou požiadavkou, aby múzeum vzdelávalo zábavnou formou, ale nesmie robiť kompromisy v kvalite. Napísal som tiež, že „múzeum 21. storočia nie je ostrov ani uzavretý kláštor, ale otvorený, ba vďaka digitalizácii už aj bezmúrny kultúrny priestor.” Otázkou je, ako ponúknuť autentickosť v protiklade k sterilnosti virtuálneho sveta, a na to vzniklo množstvo odpovedí prostredníctvom interaktivity a osobného zapojenia návštevníkov, cez živé historické prehliadky, kde je možné hmatateľne prežiť minulosť, až po možnosti „obráteného múzea”, kde sa návštevníkom otvárajú sklady, reštaurátorská dielňa, alebo práve tak, ako Múzeum kráľa Matyáša vo Visegráde organizuje prehliadky vykopávok. Najdôležitejšie pri tom je, aby miestni obyvatelia pochopili, že múzeum neexistuje vo vákuu, ale skúma našu spoločnú minulosť, celú tú históriu, ktorá sa nachádza tu v zemi pod našimi nohami.

V odpovedi na tvoju otázku by som nevyzdvihol práve prepojenie s minulosťou, ale skôr schopnosť takýchto podujatí budovať komunitu. Prostredníctvom takýchto podujatí si môže každý uvedomiť, že hodnoty obce nie sú vôbec samozrejmé, neexistujú samy od seba, ale sú výsledkom namáhavej a obetavej práce konkrétnych ľudí. To platí rovnako pre múzeum, ako aj pre Parkerdő, ale ešte viac pre občianske združenia, ako napríklad združenie Soproni Sándor, ktoré oživuje pevnosť v Gizellamajori, alebo združenie Rózsák z Visegrádu, ktoré rozkvitá ulice, alebo ako Národnostná samospráva vnáša život do Múzea krajiny. Mohol by som uviesť mnoho ďalších príkladov, ospravedlňujem sa, ak teraz mnohých nespomeniem, ale najdôležitejšie je uvedomiť si, že Visegrád nie sú ulice a domy, ani súhrn zrúcanín a hôr, ale sme to my všetci a záleží len na nás, aký spoločne vytvoríme. To znamená, že ani miestna história nie je minulosťou oddelenou od nás, ale píše sa spolu s nami – veď pre naše vnúčatá budeme už my sami históriou.

Darvasi, Domokos Szilágyi, Imre Oravecz – to sú len niektorí z autorov, ktorých témy sa objavovali v tvojich raných konferenčných príspevkoch a štúdiách. Zdá sa teda, že záujem o súčasnú literatúru si mal už na samom začiatku svojej odbornej kariéry. Ako si sa k nim dostal? Väčšina z nás trávi roky štúdiom autorov klasickej moderny alebo dokonca skorších období, než sa odvážime posunúť ďalej v časovej osi. Ako to bolo v tvojom prípade?

V skutočnosti sa pre mňa najnovšia maďarská literatúra stala mimoriadne zaujímavou práve z hľadiska dejín literatúry, keďže na konci 20. storočia a na prelome tisícročí iniciovala úplne nové oživenie mnohých tradícií, ktoré sa zdali byť nezmeniteľné. Súčasná literatúra existuje aj vo svojej vlastnej historickosti, a často je práve to najzaujímavejšie – ako prečítava svoje vlastné predchodcov, ako oslovuje alebo oživuje umenie predchádzajúcich období. Na to by sa dalo uviesť nespočetné množstvo príkladov, stačí si vziať napríklad to, ako János Háy vpletá do svojej celkom modernej Passie verše zo starohungarského náreku nad Máriou a tým robí modlitebný text súčasného dramatu úplne nadčasovým, ale v dielach Pétera Esterházyho sa odráža celá stredoeurópska literárna tradícia od Pétera Pázmányho až približne po Hrabala. Pre mňa teda súčasná literatúra neexistuje izolovane, ale výlučne v kontexte celej dejín maďarskej literatúry. Každá báseň či román zapadá do nejakej existujúcej tradície, či už ju obnovuje, alebo sa k nej ostro stavia. A samozrejme, v každom diele sa na seba vrstvia stále nové a nové vrstvy rôznych období, ale z historického hľadiska je literatúra budúcich generácií schopná len nadviazať dialóg s predchádzajúcimi dielami a dokonca klasické či aj zabudnuté diela postaviť do úplne iného svetla.

Moja prvá uverejnená štúdia sa hneď venovala dielu László Darvasiho a v nej som skúmal, akými poetickými postupmi buduje inak celkom fascinujúci jazykový svet. Odvtedy píšem o takýchto a podobných zaujímavých detailoch, či už ide o prózu Imreho Kertésza alebo László Krasznahorkaiho, poézia Imreho Oravecza alebo Balázsa Szálingera, ale aj moje kritiky z oblasti fotografického umenia sa snažia sprostredkovať radosť z objavovania a pochopenia.

Hoci na základe skúseností zo seminárov s Józsefom N. Pálom nie je ťažké si predstaviť, ako sa u študenta bude postupne zvyšovať záujem o šport, aj keď v prvých okamihoch je tento záujem v podstate nulový, v tvojom prípade je však skúmanie vzťahu medzi športom a literatúrou už takmer desaťročnou vášňou. Prosím, porozprávaj nám o tom. 

Toto je opäť jedna z tém, ktorú nemožno vyčerpať, a je pre mňa ťažké hovoriť o nej stručne. Medzi moje najosobnejšie literárne témy skutočne patrí športová poézia, a v jej rámci najmä výskum básní súvisiacich s futbalom, od Ernőa Szépu cez Attilu Józsefa a Dezsőa Tandoriho až po Dániela Varróa. Futbal som vždy miloval, avšak iný druh vášne pre futbal ma naozaj po prvýkrát zasiahol v Madride, kde Španieli vnímajú každý zápas skutočne ako otázku života a smrti, a navyše som sa tu stretol aj s mimoriadne zaujímavou futbalovou poéziou. Kto by si bol pomyslel, že španielsky básnik Rafael Alberti napísal Ódu na Platkó, teda báseň venovanú brankárovi Ferencovi Plattkóvi?  Z literárneho hľadiska ma najviac zaujíma, čo poézia odhaľuje o futbale, o jeho prežívaní, o hre a fandení, o súťažení a o vášňach, ktoré sú s ním neoddeliteľne spojené. Súčasťou toho je aj otázka, čo sa skrýva za popularitou futbalu – či už na prelome storočí, keď vznikol profesionálny futbal, alebo na prelome tisícročí, keď maďarský futbal prežíval práve svoje najhoršie obdobie. A predovšetkým, aký lyrický jazyk vytvára poézia futbalu a ako môže analýza tohto jazyka a vášnivého vzťahu, ktorý sa v ňom odráža, prispieť k nášmu sebapoznaniu?

Za tým všetkým sa skrýva myšlienka, ktorá sa už stala klišé, že futbal nie je len šport, ale oveľa viac než to. Pre diváka je to napríklad živý žáner so základnými divadelnými prvkami, keďže je ohraničený priestorom a časom, jeho javiskom je štadión, dejstvami sú polčasy a v prípade vážnejších drám sa hrá predĺženie. Predstavenie má síce šablónovité dramaturgické body, ako sú choreografie rohových kopov alebo priamych kopov, priebeh jednotlivých zápasov je však úplne nepredvídateľný. Podľa jej nepísaných pravidiel musí vždy obsahovať niekoľko povinných divadelných prvkov, ako sú opäť sa opakujúce choreografie osláv gólov, smútok po nevyužitých šanciach a samozrejme častejšie a efektnejšie kúsky po kopoch. Okrem toho je to aj rozprávací žáner, hrdinská báseň alebo lyrická tragédia, ale v jednej chvíli to môže byť aj burleska, ktorá sa nakoniec premení na pašiové divadlo, teda na profánny príbeh utrpenia. Počas prenosu je to niekedy óda, epos, dojímavý monológ, v niektorých prípadoch absurdita s náznakmi komédie. Takže každý jeden zápas je divadelným predstavením, ktoré sa rodí pred našimi očami, či už ide o triumf s happy endom, alebo tragédiu, ktorá oslovuje srdce. To znamená, že futbal je v konečnom dôsledku a za každých okolností poetický, ako každá vášeň. Ani inak sa o ňom nedá hovoriť.

V roku 2022 si sa stal šéfredaktorom portálu Kortárs Online. Aká cesta ťa sem priviedla?

Predtým som písal literárne recenzie pre časopis Kortárs, potom ma oslovili, aby som pripravoval sériu článkov o fotografickom umení pre online vydanie tohto časopisu. Tu som sa najskôr stal členom redakcie a neskôr jej šéfredaktorom. Odvtedy koordinujem celú činnosť online redakcie. Kortárs Online funguje paralelne, ale oddelene od tlačenej verzie, keďže predstavuje úplne iný žáner tým, že každý deň uverejňuje recenzie, reportáže, eseje a rozhovory zo všetkých oblastí umenia, takisto z oblasti filmu, hudby a divadla, zatiaľ čo Kortárs je mesačník venovaný beletrii a výtvarnému umeniu. Články uverejňované v KO sú skutočne kaleidoskopické, pretože témy nijako neobmedzujeme, ba naopak, sme otvorení voči všetkým súčasným kultúrnym javom. Aby som uviedol len niekoľko náhodne vybraných príkladov, v poslednom období sme písali o novej výstave Istvána Nádlera a o najnovšom albume kapely Esti Kornél, ale rovnako sme publikovali články o operných premiérach a súčasných detektívkach či o rozmachu imerzných výstav, ako aj v našej sérii o cybertexte o estetických otázkach najnovších videohier alebo o anime seriáloch.

Pre nás je v prvom rade dôležité, aké otázky nastoľujú umelecké diela a umelecké javy, ako aj to, v akom kontexte ich vieme interpretovať. Preto sme napríklad predtým písali o filme Barbie v kontexte marketingových filmov, potom o spolupráci Lady Gaga a Louvru v súvislosti s najnovšími múzejnými trendmi alebo o umenovedných súvislostiach Kádárových kociek. Máme však aj stálych sérií článkov, ako napríklad príspevky venované detskej a mládežníckej literatúre alebo literárnu sériu s názvom „Leporoló“, ktorá sa venuje opätovnému čítaniu zabudnutých klasikov, a pravidelne sa venujeme aj výstavám ženských výtvarných umelkýň. Naposledy László Halper začal sériu článkov o histórii zábavnej hudby dvadsiateho storočia, od ragtimu až po novú vlnu. Jednou z našich najúspešnejších tematických sérií je séria rozhovorov s filmovými profesionálmi, z ktorých sme v roku 2024 mohli vydať aj výberový zborník s názvom „Csapó! Povolania za filmom“. V nej sa snažíme priblížiť odborné pozadie jedného z najdynamickejších kreatívnych odvetví, od vyhľadávača lokácií až po koordinátora intimity. Už z tohto krátkeho výpočtu je zrejmé, že táto redakčná práca je všetko, len nie nudná – práve naopak.

Vedieš teda online verziu jedného z najznámejších súčasných kultúrnych časopisov, ktorý bol v priebehu takmer 70 rokov priestorom na publikovanie pre takých tvorcov, ako sú Ágnes Nemes-Nagy, János Pilinszky, Miklós Mészöly či práve Sándor Csoóri. Okrem tejto cti to však predstavuje aj veľkú zodpovednosť. Ako to vnímaš? Je to pre teba bremeno? Alebo práve naopak?

Je to naozaj veľká česť, budem sa snažiť byť jej hodný. Pred pár rokmi som začal sériu, v ktorej blahoželáme držiteľom ceny Kortárs, ktorí práve oslavujú nejaké výročie, alebo si ich pripomíname tým, že vyzdvihujeme ich diela, ktoré v časopise Kortárs vyšli v priebehu uplynulých desaťročí, ako aj články venované ich dielam. Aj mňa prekvapilo, aké úžasné poklady môžem v týchto online spomienkach vyzdvihnúť, napríklad z diel Nándora Giona, Józsefa Tornaiho, Istvána Ágha, Imreho Oravecza, Jánosa Marna, Lászlóa Marsalla, Gáspár Nagy, Tibor Zalán či dokonca Gáspár Gróh. Vychádzajúc z toho všetkého a s ohľadom na týchto autorov nemôže byť naším meradlom nič iné ako kvalita, nič iné. Samozrejme si uvedomujeme, že keďže v tom, čo uverejňujeme, nie je nič senzačné a ani to nie je rýchlo a ľahko stráviteľné, bohužiaľ tým nikdy nebudeme populárni, ale my predsa nemusíme súťažiť s bulvárnou priemernosťou. Naším meradlom je, aby to, čo u nás vychádza, malo rovnakú platnosť aj o desaťročia neskôr. A to sa našťastie odzrkadľuje aj na Kortárs Online, keďže naše materiály z predchádzajúcich rokov takmer vôbec nestrácajú na aktuálnosti a dajú sa kedykoľvek prečítať znova.

V mimoriadnom hluku online sveta (ospravedlňujem sa za túto klišé) aký veľký boj dnes znamená prevádzkovať kultúrne platformy v nádeji na čo najväčšiu čitateľskú základňu? Máte stabilnú čitateľskú základňu? Je vaša spolupráca s inými kultúrnymi časopismi pôsobiacimi v online priestore aktívna? Pokiaľ ide o autorov, zdá sa, že spolupráca s časopismi prebieha prirodzene. Je situácia podobná aj v prípade redaktorov? Alebo to vnímaš úplne inak?

Ja to vidím trochu inak, a to v tom, že nejde o boj, ale o neustále spoločné premýšľanie a budovanie. To samozrejme so sebou prináša zaujímavé výzvy v neustále sa meniacom online svete, na ktoré sa snažíme reagovať s väčším či menším úspechom, pokiaľ nám to naše možnosti dovoľujú. Tento boj o čitateľov asi najlepšie vystihuje pojem „ekonomika pozornosti“, ale my sa na ňom nechceme podieľať. Tento súboj navyše neprebieha s inými podobnými portálmi, ale s bezmyšlienkovitým záplavou impulzov, ktorá zaplavuje všetko a šíri sa ako vírus, a ktorá ľuďom nekonečne servíruje prázdne memy online sveta. To je najviac viditeľné práve v sociálnych médiách. Čitateľnosť je dôležitá aj pre nás, ale nesnažíme sa o masovú čitateľnosť, ale o to, aby sa naše články dostali k tým čitateľom, ktorých zaujíma nielen povrch, ale aj pozadie umeleckých javov.

Bubliny umelo nafúknutých rýchlych senzácií nepatria do nášho sveta, pretože ich jediným cieľom je vyvolať primárne emocionálne reakcie, a nie prinútiť ľudí zamyslieť sa nad čímkoľvek. Algoritmy internetových vyhľadávačov a sociálnych sietí naopak uprednostňujú kvantitatívne ukazovatele, teda obsahy, ktoré generujú najrýchlejšie alebo najviac reakcií a kliknutí, avšak kvalita nie je súťažou v popularite. Aby som spomenul svoje dva obľúbené príklady, o ktorých som už skôr písal v eseji o knihách, a platí to rovnako aj dnes: „ak vezmeme do úvahy len predajné čísla, potom je najpopulárnejším jedlom na svete hamburger z určitých reťazcov rýchleho občerstvenia, ale to ešte neznamená, že by sme to mali nazývať gastronómiou, keďže ide len o masovo vyrábaný produkt potravinárskeho priemyslu, ktorý je síce vhodný na konzumáciu, ale na kulinárske zážitky je úplne nevhodný, ak sa to vôbec dá nazvať jedlom. Rovnako tak finančný úspech či neúspech aktuálnych hollywoodskych kasových trhákov, ani Oscary, ktoré si štúdia medzi sebou rozdeľujú, v žiadnom prípade nevypovedajú o ich umeleckej hodnote, resp. o jej úplnej absencii, keďže práve na uspokojenie čo najširších masových potrieb vznikajú na filmových montážnych linkách.”

Napriek tomu všetkému sme veľmi hrdí na to, že Kortárs Online stojí na pevných nohách už takmer 15 rokov a má neustále rastúcu čitateľskú základňu. Je to aj vďaka tomu, že píšeme o veľmi rozmanitých témach, od japonských anime až po operu v Miskolci, a tým oslovujeme úplne odlišné skupiny čitateľov.

Všetky Vaječný bielok, aj Spoločný menovateľ zaujímavé experimenty vo svete rozhlasového vysielania a kultúrnych podcastov. Ak máš chuť, zoznámi nás s nimi. 

Podcast „Közös Nevező“ vznikol ako druhá séria diskusného cyklu KO s cieľom sprístupniť naše rôznorodé písomné kultúrne obsahy aj vo forme zvukových nahrávok. Pokúsili sme sa zistiť, ako sa dá zachovať tradičné hodnoty Kortárs a zároveň sa prezentovať na nových platformách, ako sú Spotify, iTunes, SoundCloud alebo YouTube. A nakoniec sa tieto približne 45-minútové rozhovory, nahrané s neustále sa meniacimi hosťami, stali veľmi pestrými, keďže sa v nich hovorilo o umelej inteligencii, o príprave učiteľov, o herných vedách, o vzťahu medzi vojnami a umením, ale aj o rôznych žánroch filmov, ako sú napríklad súdne drámy alebo postapokalyptické filmy. Dospeli sme k záveru, že Kortárs Online v skutočnosti každý deň hľadá hodnotné obsahy a snažíme sa z nich ukázať čo najviac na čo najviac platformách našim čitateľom a teraz už aj poslucháčom.

„Tojáséj“ je séria rozhovorov, ktorá sa vysiela každé dva týždne v nedeľu večer na Mária Rádió, ktorú pripravuje Výskumná skupina pre modernú teóriu a históriu poézie, založená pod záštitou Katedry maďarskej literatúry Katolíckej univerzity Pázmány Péter, a ktorá sa venuje maďarskej poézii. Táto výskumná skupina, ktorej som spolu s viacerými bývalými spolužiakmi a priateľmi zakladajúcim členom, funguje pod vedením Dr. Kornélie Horváthovej už od roku 2008 a po vydaní viacerých zborníkov štúdií, monografií a usporiadania nespočetných vedeckých konferencií tento rok začala vysielať tento populárno-náučný rozhlasový program, ktorý je určený všetkým, ktorých zaujímajú krásy maďarskej literatúry. V týchto inak krátkych, 20-minútových reláciách tu vždy diskutujú iní účastníci – vysokoškolskí a stredoškolskí učitelia, doktorandi a výskumníci – o témach, ako sú básne Sándora Weöresa, Pilinszkyho alebo Ágnes Nemes Nagyovej, žalmové verše Istvána Vörösa či cyklus „Päť rán“ od Jánosa Lackfiho, a ja sám som naposledy hovoril o otázkach futbalu a viery v súvislosti s básňou Balázsa Szálingera s názvom „Rozprávka o vysnívanom góle“. Cieľom tohto rozhlasového programu bolo predstaviť poslucháčom skvosty maďarskej literatúry na základe najnovších výsledkov výskumu, ale predovšetkým zrozumiteľným spôsobom. Ak to niekoho zaujme, tieto rozhovory sú dostupné pre každého a je možné si ich vypočuť v internetovom archíve Mária Rádió.

Kde momentálne žiješ a čomu sa v súčasnosti venuješ najviac? A čomu sa venuješ, keď práve nepracuješ, ako si oddychuješ?  

Nedávno sa nám podarilo dokončiť renováciu nášho starého domu, takže sme sa konečne úplne nasťahovali späť do ulice Széchenyi. Bol to dlhý proces, počas ktorého sa pre nás stalo obzvlášť dôležité, aby sme zachovali a obnovili všetko, čo sa dalo z pôvodného charakteru domu, a zároveň celý objekt zmodernizovali. V poslednej dobe mám našťastie veľa práce, keďže Kortárs Online predstavuje stálu úlohu. Je to však veľmi plodná činnosť a snažím sa si vychutnať každú jej minútu. Jedinou nevýhodou je, že takúto redakčnú prácu možno vykonávať len pri počítači, takže pre mňa je dobrá prechádzka rovnako súčasťou mojich každodenných potrieb, ako aj to, že sa nemôžem dočkať, kedy po skončení práce konečne vyrazíme na výlet a budeme sa túlať po lesoch kamkoľvek. Nakoniec som doma tam, kde som vždy – medzi knihami a stromami.

Rozhovor pripravil na objednávku spoločnosti Visegrád TDM:
Róbert Fagyas

9. 10. 2025​​​​​